For Everyone Who Asks Receives...

Keď je človek ďaleko od domova a ešte k tomu sám, v cudzom prostredí, kde jeho rodnej reči takmer nikto nerozumie, má veľa príležitostí byť sám so svojimi myšlienkami a vidieť predovšetkým udalosti, ktoré sa stali, z úplne iného uhla. Ak mám byť úprimný, tak nie že by som na zamýšľanie sa nad životom nemal čas a príležitosti, keď som bol na Slovensku, ale každodenný stereotypný život má svoju silu - až príliš veľa vecí som považoval za samozrejmosť, veľa činností som s istou pravidelnosťou vykonával akosi automaticky a nemal som dôvod sa nad nimi zamýšľať. Automaticky som chodil do školy a bral som to trochu aj ako povinnosť, ktorú proste musím spraviť (a ktorú by sa patrilo spraviť), aby som si zabezpečil budúcnosť. Automaticky som predpokladal, že v škole mám svojich kamarátov, s ktorými sa dobre poznám, s ktorými môžem zájsť na kávu do školského bufetu a zabaviť sa. Vždy sa tiež našiel niekto, kto by šiel na obed, alebo mňa niekto zavolal, prípadne aj v jedálni sa dalo stretnúť veľa známych. Doma som mal svoje pohodlie, rodinu, v ktorej to síce v poslednom čase nebolo ľahké, ale stále to bola rodina..., občas mi niekto pripravil večeru či raňajky, mamka oprala a vyžehlila spotené tričká... Často som za samozrejmosť považoval, že som mal úprimný vzťah s priateľkou, že si rozumieme, že jej na mne záleží... Zrazu som v Anglicku a všetko toto zostalo na Slovensku. Zrazu všetko, čo som považoval za tak samozrejmé zostalo niekde ďaleko a ja sa môžem len z tejto diaľky pozerať. Teda, aby to nevyzeralo tak tragicky - dostal som príležitosť s nadhľadom sa pozrieť na veci, ktoré pre mňa boli samozrejmosťou a ako si teraz uvedomujem, nevedel som si ich dostatočne vážiť a byť za ne vďačný.

Teraz, keď vidím, že za štúdium sa tu platia vysoké sumy a veľa študentov si tu dva krát rozmyslí, či vôbec pôjde študovať magisterské štúdium (oni to tu volajú ináč, ale prakticky je to štúdium po bakalárskom) kvôli financiám, tak mi príde až divné, za akú samozrejmosť považujem vzdelávanie na univerzite na Slovensku. Po anglicky sa síce dohovorím, ale predsa len, som tu zatiaľ len krátko a nemal som doteraz šancu si tu nájsť takých lepších kamarátov, s ktorými by som si naozaj rozumel. Na internáte mám sám izbu a nikto mi nepríde povedať dobrú noc ako doma. A v neposlednom rade, aj navariť, aj oprať, aj ožehliť si musím sám, ale na to sa dá celkom ľahko zvyknúť...

A tak mám príležitosť zrazu vidieť všetko s nadhľadom, spomínať na všetko pekné, čo som zažil a čo teraz vidím, že malo zmysel v mojom živote a začať si to vážiť. Nechcem však zostať žiť v spomienkach, smútiť za všetkým pekným, čo ma v živote stretlo a báť sa, že už sa to nebude opakovať... Viem, že má zmysel žiť jedine tu a teraz! Zo všetkých spomienok sa učím, že život má zmysel len vtedy, ak si naplno užívame prítomnosť, ak sa v danej chvíli dokážeme tešiť z toho, čo máme a ak dokážeme byť vďační a vážiť si všetko, čo sme dostali, aj keď nám to môže prísť ako úplná samozrejmosť...

Napriek tomu, že všetky tieto moje pocity môžu vyznieť tak trochu nepríjemne, vlastne sa nemám čo sťažovať. Už odkedy som prišiel do Anglicka som si totiž prial lepšie spoznať sám seba, lepšie si uvedomiť, na čom skutočne záleží, čo mi robí radosť, čo potrebujem, za čím sa oplatí v živote ísť, atď. A týmto všetkým som vlastne dostal odpoveď, alebo skôr pomôcku na ceste pri hľadaní a pomohlo mi to uvedomiť si síce trochu všeobecný, ale jasný cieľ, za ktorým chcem ísť:

Žiť - naplno si uvedomovať a s radosťou prežívať každú sekundu svojho života!

A samozrejme, nebáť sa byť kedykoľvek sám sebou a ďalej hľadať tú správnu cestu životom. Aby som potom za pol roka mohol z Anglicka odhchádzať s pocitom, že: "Wow, prežil som tu úžasných pár mesiacov a nemám čo ľutovať!" a s vedomím, že všetko, čo som prežil, bol dobre využitý čas a malo to svoj zmysel...