First Impressions

Anglicko. Teda presnejšie a oficiálnejšie Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska je vo svete známe pre veľa vecí - či už sú to známe miesta ako Stonehange či Londýn, známe osobnosti z histórie aj súčastnosti (William Shakespeare, Beatles, kráľovská rodina,...), čaj o piatej, anglické raňajky, anglický humor alebo upršané počasie a mnohé ďalšie.

Pri tom počasí by som sa na chvíľu zastavil. V čase môjho príchodu sa Anglicko akurát vysporadúvalo so sériou búrok, pri ktorých silný vietor a extra výdatné dažde spôsobili záplavy nie len v pobrežných oblastiach. Silný vietor som pocítil už vďaka tvrdému pristátiu na letisku v meste Luton a potom hneď po vystúpení z lietadla, keď bolo treba prejsť kus cesty po vonku do letiskovej haly. Z Lutonu som ďalej cestoval autobusom do Londýna, kde som prestupoval na autobus do mojej cieľovej destinácie - do prístavného mesta Portsmouth. Na prestup som mal čas vyše hodiny a dúfal som, že sa možno aspoň porozhliadam po okolí, ale spustil sa taký dážď, že som sa neodvážil pohnúť zo stanice. Ešte stále som mal však nádej, že kým prídem do cieľa, počasie by sa mohlo zlepšiť. Po vystúpení z autobusu však po pár sekundách zhasla aj posledná nádej a moju pôvodne plánovanú prechádzku k dočasnému ubytovaniu (keďže som ešte nemal vybavené trvalé miesto na internáte, kde by som chcel byť ubytovaný) nahradil drahý taxík (o cenách budem určite písať viac niekedy neskôr)...

Taxikár vyzeral byť fajn chlapík, tak som sa snažil trochu konverzovať, ale maximálne neúspešne - on dokázal rozprávať tak rýchlo a tak hltať slová, že som mal pocit, že ani nehovorí po anglicky! Po tom, čo som sa ho na každú vetu musel tri krát pýtať, nech mi ju povie znova, som to radšej s nepríjemným pocitom, že ako sa tu ja dohovorím, vzdal...

Cesta našťastie trvala len zopár minút a boli sme na mieste - na adrese 9 Malvernroad, Portsmouth, kde som si na poslednú chvíľu (večer deň pred odletom) dohodol dočasné ubytovanie s raňajkami na jednu noc. A bol som plný očakávania, aké to bude, keďže som sa snažil nájsť čo najlacnejšiu možnosť. Bolo takmer 23:00 miestneho času a tak som dúfal, že to pre pani domácu nebude príliš neskoro (my sme sa samozrejme dohodli emailom, len mi hovorila, nech sa teda snažím prísť čím skôr, že je to celkom neskoro). Prišiel som so svojim 20kg kufrom pred dvere a zazvonil som. Po chvíli mi prišla otvoriť staršia pani, usmiala sa a pozvala ma dnu. Bolo to úžasné - čakal som všeličo, ale nie človeka, čo bude ku mne taký milý, privíta ma, porozpráva so mnou chvíľu ako sa mám (jej som našťastie rozumel oveľa lepšie ako taxikárovi) a keď uvidí, aký mám veľký kufor, dá mi väčšiu izbu (s veľkou dvojposteľou) na nižšom poschodí, aby som nemusel chodiť so všetkými vecami tak vysoko (za cenu malej izby!)... Po tomto všetkom zo mňa konečne aspoň trochu opadli pocity osamelosti v neznámej krajine. Takže, keď ma niekto prídete navštíviť a nebudete chcieť prespávať u mňa na intráku (predsa len, moja izba nie je najväčšia, uvidíte v ďalších postoch), tak vám určite odporučím bývanie v tomto peknom anglickom domčeku s názvom Gainsborough House.

Pohľad od vstupu do izby

Veľká posteľ (tú by som bral aj teraz :P)

Malá jedáleň, kde pani domáca podáva anglické raňajky

Pohľad smerom od vstupných dverí na poschodie
(tie useknuté dvere úplne naľavo sú vstupom do jedálne)

A tak som si unavený po dlhej ceste ľahol cez celú manželskú posteľ, zakryl sa tým veľkým paplónom, započúval sa do dažďa a silného vetra opierajúceho sa o dom a zaspával (okrem iných myšlienok a pocitov, ktoré mi lietali v hlave) aspoň trochu s pocitom že "wow, som v Anglicku...!"

P.S. pridávam ešte fotku z lietadla (nie, nie je to platená reklama na Ryanair), takú symbolickú, pretože pri odchode z Bratislavy bolo zamračené, pri pristátí v Anglicku pršalo a fúkalo, ale nad oblakmi bolo krásne - čo mi aj vtedy pripomenulo, že za mrakmi je vždy slnko...